Najkrajší zážitok
Najkrajší zážitok minulého roka
„Ty si vari neceníš habilitáciu?“ prekvapene sa ma opýtali kolegovia, keď som im na otázku, aký bol môj najkrajší zážitok v práve sa končiacom roku, úprimne odpovedal, že stretnutie s Ivanom Kadlečíkom. Nie že by som nebol rád docentúre. Veď v práci budem mať na chvíľočku pokoj s kvalifikačným rastom, na výplatu mi snáď pribudne zopár Euro navyše a v rámci katedry môžeme konečne pripraviť doktorandské štúdium (keďže kolegovia, profesor a docent, vlastne čakali na moju habilitáciu). No vzácne, milé a príjemné stretnutia s pozoruhodnými, mravnými, čestnými a slušnými ľuďmi sú predsa len čímsi iným. Asi aj preto, že takých ľudí je medzi nami čoraz menej (hoci ako večný optimista dúfam, že ide len o môj subjektívny pesimistický pohľad a realita nie je až taká zlá).
V máji 2010 k nim patrilo stretnutie s výnimočným spisovateľom a jeho rovnako výnimočnou manželkou. S Ivanom Kadlečíkom sa prostredníctvom jeho diela stretávam aspoň raz do mesiaca, pretože v kôpkach kníh, beznádejne narastajúcich na mojich stoloch i pri posteli, po ktorých s nedočkavosťou závisláka, potrebujúceho svoju dennú dávku kvalitnej literatúry, siaham neskoro večer, aby som sa po náročných dňoch aspoň na chvíľku odreagoval a uvoľnil, sú aj jeho knihy. A pokiaľ sa dozviem, že mu vyšlo niečo nové, tak si to kúpim a hneď za horúca prelúskam až do konca. Pretože Kadlečíkove nadčasové veci sa oplatia čítať. Nútia človeka premýšľať. Hoci sa (zase pesimisticky) nemôžem ubrániť pocitu, že dnes akosi viac píšeme, než čítame a oveľa menej myslíme.
Návštevu Ivana Kadlečíka podmienila (určite značne trúfalá) myšlienka, osobne mu odovzdať výtlačok Zlatej knihy Hontu, ktorú som zostavil a „spáchal“ do nej niekoľko kapitol. Ivan Kadlečík k tomu hontianskemu zlatu (skutočnému zlatu, nie pozlátku) neodmysliteľne patrí. A tak som si dovolil s ním korešpondovať už počas prípravy knihy (jeho meno a Kadlečíkovsky hutná a výstižná charakteristika tvorby Andreja Chudobu sa spoločne s Chudobovou typickou charakteristikou Kadlečíkovho diela objavili pri Pukanci a Kadlečíkovo prerozprávanie opisu pitia vína farárskeho sluhu Miša, v porovnaní s Kukučínovým originálom, zase dopĺňa kapitolu o hontianskom vinárstve a vinohradníctve). Nie každý spisovateľ jeho generácie a v jeho veku má svoju internetovú stránku, ktorá navyše aj žije (hoci hlavnú zásluhu mám na tom jeho manželka). A už zďaleka nie každý spisovateľ tak ochotne a promptne reaguje na maily, hoci výdobytok techniky počítač nazýva „len“ „počítadlom“.
Využil som skutočnosť, že sme boli so študentami na terénnych cvičeniach na Počúvadle a práve som mal chvíľku čas, medzi výmenami dvoch skupín. Keďže Pukanec je od Počúvadla ani na dohodenie kameňom, po telefonickom dohovore som trochu nesmelo (akoby som bol študent idúci na skúšku) a trochu drzo vošiel do domčeka na Hrnčiarskej ulici.
Nuž a v ňom ma čakali dvaja milí, inteligentní, rozhľadení, príjemní, charizmatickí a komunikatívni ľudia. Ivan Kadlečík a jeho manželka Iva. Tréma z mojej strany postupne opadla a nastal zaujímavý rozhovor na rôzne témy. Hodinka ubehla veľmi rýchlo a veľmi príjemne. Pretože (využijúc aktuálne Kadlečíkovo Haiku novoročia) nielen „báseň je bázeň“, ale bázňou je celkom určite aj príjemné stretnutie s príjemnými a dobrými ľuďmi. Ľudskými ľuďmi. Pri rozhovore v izbe plnej kníh by som vydržal dlho. Jednak som však nechcel domácich príliš otravovať a jednak ma čakali študenti. Preto som sa rozlúčil. Kadlečíkovcov som navyše opúšťal s darčekom, v podobe Rapsódií a miniatúr, knihy ktorú som vo svojej domácej knižnici dovtedy nemal.
Takže ešte raz a aj takouto formou, ale určite úprimne, vďaka Majstre a vďaka pani Iva!
Peter Urban