Na svoju obhajobu

„Nie som spisovateľ ani žiaden veľký cestovateľ. Napriek tomu trošičku cestujem a štipôčku píšem.

Cestovanie i spoznávanie prírody a histórie sú vášňou, ktorá človeka stojí množstvo času, energie, peňazí i nervov. Napriek tomu stojí za to. Sú ľudia, ktorí sa desia už len predstavy podobného trávenia voľného či pracovného času a na druhej strane jestvujú ľudia, ktorí by bez nej nemohli žiť. Našťastie patrím do tej druhej kategórie.

Obe skupiny však spája literatúra. Pretože aj ten najväčší domased si môže v pohode domova prečítať tiež knižky o končinách, do ktorých by sa nikdy nevybral. A práve po nich určite siahnu aj tí, ktorí sa vydávajú na cesty.   

Nuž a k spoznávaniu pozoruhodných lokalít, doma i vo svete, neodmysliteľne patria aj ich svojrázna a špecifická  folkloristika, piesne, povrávky, príslovia, rozprávky i povesti.   

Už od útleho detstva som obľuboval predovšetkým prírodu, staré hrady, zámky, kaštiele a príbehy, ktoré sa s nimi spájali, rovnako ako aj legendy, rozprávky a povesti. Pričinili sa o to moji rodičia a starí rodičia, ktorí ma brávali na prechádzky, výlety i túry, približujúce čarovné zákutia a lokality Slovenska a zároveň ma voviedli do toho pozoruhodného, čarovného i tajomného sveta rozprávok, v ktorom (zvyčajne na rozdiel od reálneho života) dobro víťazí nad zlom. Preto, keď som zvládol abecedu a dokázal som súvislo čítať i smoliť kostrbaté písmenká v podobe slov a spájať ich do ucelených  dokonca aj zmysluplných viet, vymýšľal som si prvé rozprávky. Škoda, že som si ich neuchoval, pretože moja okrídlená a bujná detská fantázia, bola neobmedzená.

Až neskôr, počas stredoškolských štúdií, keď som sa zoznamoval so zaujímavými lokalitami môjho rodného kraja a príbehmi, ktoré s nimi súviseli, som sa dostal k zbieraniu a zapisovaniu povestí. Niektoré krátke príbehy, ktoré sa spravidla spájajú s ich vznikom, som si však trochu rozšíril a prerozprával ich do podoby, v akej sa mi páčia.

Tak sa začalo moje písanie...

Snažím sa však, aby som potenciálnych čitateľov otravoval čo najmenej. Zatiaľ (pretože človek nikdy nevie ...) sa totiž neradím medzi grafomanov (hoci objektívne to posúdiť nemôžem, na to sú predsa nezainteresovaní a nezávislí  povolanejší). A to napriek tomu,  že aj písanie je vášňou. Podobne ako cestovanie, či spoznávanie prírody a histórie  stojí spústu času, energie i nervov. Akurát nie je tak finančne náročné, pokiaľ si samozrejme človek nevydáva svoje výtvory sám. Písanie je však aj akýmsi večným bojom. Bojom autora so sebou samým, so svojím nepokojom, predstavami i fantáziou, zápasom s neúprosne rýchlo plynúcim časom, ale tiež istou formou pasovania sa s ľúbozvučným, malebným, lež komplikovaným slovenským jazykom. V žiadnom prípade by to však nemal byť boj autora s čitateľmi, pretože v ňom by vždy spisovateľ ťahal za kratší koniec. A preto si myslím, že aj v tomto prípade je menej lepšie ako viac.“

                                                                                                                                                                                         Peter Urban